Онлайн-школа иностранных языков «Европейское Образование»

Сказка «Ako kráľ Tuky Prvý vymyslel morskú penu» на словацком языке – читать онлайн, автор - Václav Šuplata. Последняя, десятая по счёту, история сборника «Tuky prvý - kráľ tučniakov» называется «Ako kráľ Tuky Prvý vymyslel morskú penu». Эта сказка, как и все остальные, которые вы найдёте в книге «Tuky prvý - kráľ tučniakov» подойдут как для детей, так и для взрослых, начинающих учить словацкий язык (сказки очень короткие, а текст и конструкции предложений достаточно простые).

Другие сказки для детей из книги «Tuky prvý - kráľ tučniakov» можно читать онлайн в разделе «Сказки на словацком языке». Для взрослых больше подойдут разделы «Книги на словацком языке» и «Фильмы на словацком языке» (книги и фильмы на других языках стран Европы и мира можете выбрать в разделах «Книги онлайн» и «Фильмы онлайн»).

Если вы хотите изучать словацкий язык не только самостоятельно, читая книги и просматривая фильмы, но и с хорошими преподавателями на индивидуальных или парных занятиях, посмотрите информацию на странице «Словацкий по скайпу».

Для наших абитуриентов, которые планируют обучение в словацких высших учебных заведениях, есть полезная информация на странице «Университеты Словакии».

Теперь переходим к чтению сказки «Ako kráľ Tuky Prvý vymyslel morskú penu» на словацком языке.

Ako kráľ Tuky Prvý vymyslel morskú penu

Za všetko môžu fotografie, ktoré má bádateľ Cyprián zavesené na stene vo svojej izbe. Na jednej je odfotený v hrubých kožušinách medzi ľadovcami Severného pólu; na druhej stojí pred eskimáckym iglu; na inej kŕmi tulene na ľadovej kryhe; a na ďalšej je odfotený s ľadovým medveďom.

Kráľ Tuky Prvý si tie fotografie veľmi rád prezeral, ale vždy ho najviac zaujímala jedna, ktorá bola iná ako tie ostatné. Cyprián je na nej odfotený, ako stojí bosí pri akomsi čudnom strome, za ním je modré more, a oblečené má len také smiešne, úplne krpaté nohavičky.

Tuky Prvý hladieval na túto fotku veľmi dlho, no nikdy nenašiel odvahu opýtať sa, čo to na nej vlastne je. Bál sa, aby sa mu niekto nesmial, že je hlúpy. Vtedy ešte nevedel, že hlúpy je práve ten, kto sa nepýta.

Jedného dna si fotografiu všimla aj malá Tukynka. Udivene sa zadívala, ukázala na palmy, a rovno sa opýtala:

„Otecko; čo je to? A toto?“ ukázala na piesok.

Kráľovi Tukymu Prvému nezostávalo iné ako ísť za Cypriánom.

„Svoje kráľovstvo som prešiel už veľa krát, a poznám v ňom každý kút,“ začal opatrne. „Videl som ľadovce, kryhy, ľadové medvede, i Eskimákov, ale čosi také, ako je na tej fotografii, som u nás nikde nevidel.“

„Ani ste nemohli, veličenstvo,“ odpovedal bádateľ vážne, aby kráľa Tukyho Prvého neurazil. „Tie stromy sa volajú palmy, to naokolo je piesok, a ani jedno ani druhé vo vašej krajine nie je. Táto fotka je z Grécka.“

„Čo robí?“ opýtal sa prekvapene kráľ Tuky.

„Nič nerobí; vravím, že na tej fotografii som odfotený v Grécku; presnejšie na ostrove Rodos. Tam je nádherne,“ zasníval sa Cyprián.

„A čo to máš za zvláštny odev? Tam musí byť čudná zima,“ nenechal ho spomínať Tuky Prvý.

„Tam je veru taká čudná zima, že sa dá povedať, že je tam skoro najteplejšia zima na svete, veličenstvo,“ povedal opatrne Cyprián. „A to, čo mám oblečené sa volá plavky, lebo sa v nich pláva.“

„V mojom kráľovstve som nikdy žiadneho bádateľa takto oblečeného nevidel, a už vôbec som nevidel, že by niektorý z nich plával v mori.“

„Lebo by zmrzol, veličenstvo. Lenže v Grécku je more také teplé, že sa v ňom môžete kúpať koľko chcete.“

„Také teplé ako keď si sa kúpal v našej vani, a ja som si skoro popálil plutvu?“ opýtal sa Tuky Prvý prekvapene, lebo si spomenul ako raz vošiel do kúpeľne vo chvíli, keď bádateľ sedel vo vani, a práve si šampónom umýval vlasy. Kráľ Tuky Prvý sa vtedy hrozne zľakol, lebo niečo také ešte nikdy nevidel, a nevedel čo to Cypriánovi vyteká z hlavy, a keď mu chcel pomôcť, tak sa takmer popálil vo vode, ktorú mal bádateľ napustenú vo vani. Takú teplú vodu v Antarktíde nikdy nezažil.

Cyprián sa chcel ohradiť, že tá vaňa je jeho a že im ju len požičal, ale napokon len mávol rukou a povedal: „Až také teplé nie, ale kúpať sa v ňom dá.“

„Tak to je ohromné!“ ožil zrazu kráľ Tuky Prvý. „Zavolaj Valentína, ideme sa pozrieť do toho Vrecka či ako sa to tam volá!“

„Grécko, veličenstvo,“ zhrozil sa Cyprián. „Ale to nie je také jednoduché, to je veľmi ďaleko.“

„Tak povedz Valentínovi nech poriadne dofúka kolesá, že pôjdeme veľmi ďaleko! Chcem vidieť palmy, piesok, a teplé more,“ povedal pokojne Tuky Prvý a odišiel do kúpeľne oznámiť kráľovnej a princeznej, aby sa pripravili na cestu.

Bádateľ Cyprián už vedel, že je zbytočné sa čo i len nadychovať, nieto aby malo význam niečo hovoriť, a tak len vzdychol a zatelefonoval Valentínovi, aby pripravil kráľovské zmrzlinárske vozidlo, a potom ešte zatelefonoval kamarátovi na letisko, aby mu rezervoval letenky na najbližší let na ostrov Rodos.

Len čo kráľovská rodina tučniakov vystúpila na Rodose z lietadla, nevedeli kam skôr pozrieť.

„Aha, naozajstné palmy!“ volal nadšene kráľ Tuky.

„A toto je úplne naozajstný piesok!“ s úžasom hľadela na zem kráľovná Tukyna.

„A pozrite tamto, veď to je naozajstný živý somár!“ zvolala nadšene princezná Tukynka a ukazovala kamsi pred seba.

„Že sa nehanbíš Tukynka,“ zahriakol ju Tuky Prvý. „Veď toho človeka vôbec nepoznáš!“

„Ja nemyslím toho uja, ale to ušaté, čo stojí vedľa neho,“ vysvetľovala princezná pohoršene. „Videla som ho na obrázku v jednej…“ Princezná Tukynka zrazu zmĺkla a s údivom i strachom hľadela na dohneda opálenú slečnu, ktorá práve prechádzala okolo. Čosi také videla prvý krát v živote.

„Mami; sľubujem, že sa už budem umývať vždy keď mi prikážeš,“ povedala potichu a schovala sa vystrašene do vozíka.

Zmrzlinár Valentín mal čo robiť aby sa nesmial nahlas, a neurazil tak jej kráľovské veličenstvo.

Konečne prišli k moru, na ktoré sa Tuky Prvý tak veľmi tešil. Bez čakania vyzliekol svoj kráľovský plášť, a opatrne plutvou skúsil aká teplá je voda.

„To je ohromné!“ volal nadšene. „Niečo také som ešte nezažil!“

Kráľovná Tukyna však len pohoršene pokrútila hlavou a nechápavo hľadela na svojho kráľovského manžela. Potom prísne pozrela na svoju dcéru, ktorá by sa najradšej tiež rozbehla do teplých vĺn.

Niečo také ešte kráľovská rodina nezažila. More bolo príjemne teplé, vánok ktorý povieval bol tiež príjemne teplý, a slniečko pod vodou až tak veľmi nepálilo.

Lenže ani Grécko ešte niečo také nezažilo. Ľudia, ktorí videli šantiacich tučniakov neverili vlastným očiam, a preto sa pýtali iných ľudí, či vidia to isté. Tí síce povedali, že áno, ale ani oni neverili vlastným očiam, a tak do dnes všetci tvrdia, že na gréckom ostrove Rodos tučniaky nikdy neboli.

V jednej chvíli si však kráľ Tuky Prvý zmyslel urobiť niečo čo dodnes dokazuje, že tam skutočne bol aj so svojou rodinou. Spomenul si totiž na to, ako vtedy pristihol bádateľa Cypriána vo vani s penou na hlave a rozhodol sa to okamžite vyskúšať. Vybehol z mora, bežal do hotela a pobral všetky šampóny, ktoré v kúpeľni našiel. Rýchlo sa vrátil späť a všetky tie šampóny si nalial na hlavu. Toľko peny dovtedy hádam na svete ani nebolo. Ešte dnes môžete vidieť, ako sa pri vetre na vrcholkoch morských vĺn robí pena.

Za krátky čas bolo však kráľovskej rodine tak teplo, že sa museli schladiť vo svojom kráľovskom zmrzlinárskom vozidle.

A vtedy sa zrazu kráľ Tuky Prvý zamyslel a povedal:

„Videli sme toho toľko, že viac sa hádam ani vidieť nedá, zažili viac ako sa vôbec zažiť dá, a tak by bolo vari na čase vrátiť sa do nášho kráľovstva.“

„Konečne rozumné slová!“ pomyslela si kráľovná Tukyna, ktorá sa už začínala báť, že sa kráľovi Tukymu Prvému vo svete tak zapáči, že sa nebude chcieť vrátiť domov, a ona už potom nebude kráľovnou. Nahlas však nepovedala nič, len zamyslene prikývla.

„Áno; poďme domov,“ zatlieskala nadšene princezná Tukynka.

„Už sa teším ako budem všetko hovoriť svojim kamarátkam, a ony mi budú závidieť!“

Bádateľ Cyprián sa tváril, že mu je ľúto, že sa chcú už vrátiť domov, ale v duchu sa tešil, ako sa konečne vyspí; že sa už nebude musieť báť vyjsť na ulicu, ísť do obchodu, či do kina, ísť na prechádzku do starého hradu, a ktovie čo všetko ešte.

Zmrzlinárovi Valentínovi bolo trochu ľúto, že ho už nebudú fotografovať novinári, a jeho fotky už nebudú v novinách, ale vedel, že všetko má svoj koniec, a tak splnil kráľovi Tukymu jeho najväčšie želanie a daroval mu svoj zmrzlinársky vozík, v ktorom ich celý čas vozil po svete, a ktorý chcel mať Tuky Prvý tak veľmi doma.

A tak dnes kráľ Tuky Prvý znovu žije vo svojom kráľovstve na Južnom póle, a keď ostatným tučniakom rozpráva svoje príhody, niektorí mu ani trochu neveria, presne tak, ako niektorí z vás neverili teraz mne.

Všetci však kráľovi Tukymu s úžasom prikyvujú, lebo kráľovi sa nesmie neveriť.

A tak by sme sa mohli dohodnúť, že ani spisovateľovi sa nesmie odvrávať, a hotovo.

Teda... a tejto knihe je hotovo... vlastne koniec.

Следующую историю для детей из книги «Tuky prvý - kráľ tučniakov» можно читать в разделе «Сказки на словацком языке». Если вас интересуют также сказки на самых распространённых языках мира (а также на многих других), их можно читать в каталоге «Сказки онлайн».