Онлайн-школа иностранных языков «Европейское Образование»

Сказка «Ako sa kráľ Tuky Prvý vybral na huby» на словацком языке – читать онлайн, автор - Václav Šuplata. Девятая история сборника «Tuky prvý - kráľ tučniakov» называется «Ako sa kráľ Tuky Prvý vybral na huby». Эта сказка, как и все остальные, которые вы найдёте в книге «Tuky prvý - kráľ tučniakov» подойдут как для детей, так и для взрослых, начинающих учить словацкий язык (сказки очень короткие, а текст и конструкции предложений достаточно простые).

Другие сказки для детей из книги «Tuky prvý - kráľ tučniakov» можно читать онлайн в разделе «Сказки на словацком языке». Для взрослых больше подойдут разделы «Книги на словацком языке» и «Фильмы на словацком языке» (книги и фильмы на других языках стран Европы и мира можете выбрать в разделах «Книги онлайн» и «Фильмы онлайн»).

Если вы хотите изучать словацкий язык не только самостоятельно, читая книги и просматривая фильмы, но и с хорошими преподавателями на индивидуальных или парных занятиях, посмотрите информацию на странице «Словацкий по скайпу».

Для наших абитуриентов, которые планируют обучение в словацких высших учебных заведениях, есть полезная информация на странице «Университеты Словакии».

Теперь переходим к чтению сказки «Ako sa kráľ Tuky Prvý vybral na huby» на словацком языке.

Ako sa kráľ Tuky Prvý vybral na huby

„Čo sú to za zelené kopce za vašim mestom?“ opýtal sa kráľ Tuky Prvý hľadiac z okna.

„To je les,“ odpovedal bádateľ Cyprián, ktorý bol práve začítaný do novín.

„Ahá, les,“ prikývol chápavo Tuky Prvý. „A ak sa môžem opýtať; čo je to les?“

„To sú tie zelené kopce za našim mestom,“ vysvetlil bádateľ, a ďalej hľadel do novín.

„Áno,“ prikývol znovu kráľ Tuky. „Teraz už naozaj rozumiem všetkému. Tie zelené kopce za vašim mestom je les, a les sú tie zelené kopce za vašim mestom.“

„Presne tak, veličenstvo,“ odsúhlasil Cyprián, a keďže stále čítal, vôbec si nevšimol ako si Tuky Prvý nervózne podupáva plutvou.

„A načo je vlastne taký les dobrý?“ opýtal sa kráľ snažiac sa byť pokojný.

„Čo ja viem,“ neprestával bádateľ čítať. „Na prechádzky, na oddychovanie, na hľadanie hríbov...“

„Na hľadanie hríbov?“ zamyslel sa kráľ Tuky Prvý. „Neviem síce čo to je, ale ja som ešte nikdy nehľadal hríbov.“

„Hríby ste nehľadali, veličenstvo,“ opravil ho Cyprián.

„Máš pravdu, ani tých som nehľadal,“ zamyslel sa Tuky Prvý.

„A čo ak ony hľadali mňa, a ja som práve nebol doma? Nevieš čo mohli odo mňa chcieť?“ pozrel spýtavo na bádateľa.

Bádateľ Cyprián s povzdychom odložil noviny, lebo pochopil, že ich dnes už nedočíta.

„Môžem vás uistiť, veličenstvo, že vás hríby určite nehľadali.“

„Ako to môžeš vedieť?“ tváril sa Tuky Prvý ustarane. „Veď ani ty si nebol stále doma!“

„Veličenstvo, hríby rastú v lese; majú takú nohu, a taký klobúk… podobný ako má kráľovná Tukyna. A z tých jedlých sa varí polievka, alebo sa jedia len tak s vajíčkovou omeletou, alebo sa vyprážajú so zemiakovými hranolčekmi...“

„Z môjho klobúku nikto polievku variť nebude, a ani ho nebude vyprážať so zemiakovými hranolčekmi!!!“ pribehla zrazu kráľovná Tukyna, ktorá spoza dverí začula Cypriánovu poslednú vetu. „A už vôbec ho nebude jesť s vajíčkovou omeletou!“ dupla ešte zlostne.

„Ja som váš klobúk, veličenstvo, spomenul len ako príklad,“ bránil sa bádateľ.

„Ani ako príklad ho nikto nebude jesť!“ dupla ešte raz kráľovná a hrdo odišla do kuchyne. Tam pre istotu schovala všetky vajíčka, zemiakové hranolčeky, a chvíľu ešte rozmýšľala, že by bolo dobré schovať aj ten príklad, ale nevedela ho nájsť.

Zúfalý bádateľ Cyprián sa už nesnažil nič vysvetľovať a rovno zavolal zmrzlinárovi Valentínovi, aby pripravil kráľovský zmrzlinový koč.

Ešte prišli len na kraj lesa, a kráľ Tuky Prvý už nevedel čomu sa má čudovať skôr. Všetko bolo pre neho nové. Šum lesa, žblnkotanie potôčiku, mäkká tráva na zemi, a v nej kvety všetkých farieb.

Rovnako prekvapene hľadela navôkol aj kráľovná Tukyna, ale snažila sa tváriť dôstojne, akoby niečo také vôbec nevidela prvý krát.

Princezná Tukynka sa netvárila nijak, len nadšene behala po lúke. Naháňala farebného motýľa, a smiala sa na slimákovi, ktorý sa pred ňou snažil utiecť najväčšou slimačou rýchlosťou, a napriek tomu sa zdalo, že stojí stále na tom istom mieste. Keď videla žabu, ktorá sa pred ňou chcela schovať, a skočila do rybníka, nadšene volala: „Mamííí, tu žijú ryby s nohamííí! Kráľ Tuky Prvý si konečne spomenul kvôli čomu vlastne do lesa prišli.

„Tak kde sú tie hríby, ktoré všetci hľadajú?“ opýtal sa zrazu.

„Áno,“ pridala sa hneď aj kráľovná Tukyna. „Chcem vidieť toho kto nosí taký istý klobúk ako ja!“

„Podobný, veličenstvo,“ povedal bádateľ Cyprián, a už asi po stý krát oľutoval, že klobúk kráľovnej Tukyny vôbec niekedy spomenul. „Taký pekný klobúk ako máte vy, nemá nikto,“ snažil sa ešte napraviť čo sa dalo.

Bolo však neskoro. Po chvíli hľadania našli nenápadný, tenký hríbik s rovnako tenkým klobúčikom. Kráľovná Tukyna sa len pohŕdavo usmiala a povedala:

„Pch! To je nejaký klobúk?!“

„Veď som vám vravel, veličenstvo,“ potešil sa Cyprián.

Lenže kráľovná sa zrazu zadívala kamsi medzi stromy a nahnevane ukazovala na vysoký hríb s veľkým červeným klobúkom, na ktorom bolo veľa bielych bodiek.

„A to je čo?!“ zvolala rozhorčene.

„To je muchotrávka červená,“ povedal nešťastne bádateľ lebo už cítil, že bude zle.

„Ja chcem okamžite taký istý klobúk ako má tá odporná muchotráva!“ prestala sa kráľovná tváriť dôstojne, a mračila sa ako len vedela.

„Lenže muchotrávka je jedovatá, veličenstvo,“ snažil sa vysvetliť opatrne Cyprián.

„Keď nebudem mať taký istý klobúk, budem jedovatá aj ja!“ zlostila sa kráľovná Tukyna.

Kráľ Tuky Prvý si až priveľmi pozorne prezeral šišku, ktorú práve našiel a tváril sa, že tam vôbec nie je.

Bádateľovi Cypriánovi nezostávalo nič iné len zobrať muchotrávke klobúk a podať ho kráľovnej Tukyne. Tá si ho spokojne nasadila na hlavu, znovu sa začala tváriť dôstojne, a hrdo si vykračovala po lese.

V tej chvíli sa na lesnej cestičke zjavil hubár s košíkom plným dubákov. Slušne pozdravil Cypriána, lebo ľudia v lese sa zvyknú pozdraviť, no zrazu sa zarazil a s úžasom hľadel na kráľovnú Tukynu, ktorá pyšne prešla okolo neho.

„Netušil som, že sa dnes v lese koná karneval,“ povedal prekvapene. „Za tie roky, čo sem chodím, som už videl všeličo,“ uvažoval nahlas, „ale tučniaka prezlečeného za muchotrávku...“

Do kráľovnej Tukyne v tej chvíli akoby udrel hrom. Podišla k hubárovi a zlostne povedala: „Ja nie som žiaden zamaskovaný tučniak, ale kráľovná Tukyna Prvá vo svojom novom klobúku!“

„Pravdaže, veličenstvo,“ povedal nič nechápajúci hubár a podal Cypriánovi svoj košík plný húb. „Toto si nechajte. Až sa zobudím, tak si nazbieram ďalšie,“ zašepkal a odišiel si domov ľahnúť, aby sa mohol čo najskôr zobudiť a ísť na huby.

A tak kráľovná Tukyna pochopila, že s tým muchotrávkovým klobúkom to asi nebol dobrý nápad, a vrátila sa k svojmu obyčajnému klobúku. Ale ten neznámy hubár sa pri prechádzke lesom do dnes zďaleka vyhýba všetkým muchotrávkam.

Следующую историю для детей из книги «Tuky prvý - kráľ tučniakov» можно читать в разделе «Сказки на словацком языке». Если вас интересуют также сказки на самых распространённых языках мира (а также на многих других), их можно читать в каталоге «Сказки онлайн».