Онлайн-школа иностранных языков «Европейское Образование»

Сказка «Ako sa kráľ Tuky Prvý zoznámil s bádateľom Cypriánom» на словацком языке – читать онлайн, автор - Václav Šuplata. С этой сказки начинается книга «Tuky prvý - kráľ tučniakov». Эти истории очень короткие, текст сказки простой, поэтому подойдут даже для начинающих изучение словацкого языка.

Другие подобные истории для детей можно читать онлайн в разделе «Сказки на словацком языке». Для взрослых больше подойдут разделы «Книги на словацком языке» и «Фильмы на словацком языке».

Если вас интересует изучение словацкого языка не только самостоятельно по книгам и фильмам, но и с хорошими преподавателями, есть необходимая информация на странице «Словацкий по скайпу».

Для абитуриентов, которые хотят учиться в словацких ВУЗах, есть полезная информация на странице «Университеты Словакии».

Теперь переходим к чтению сказки «Ako sa kráľ Tuky Prvý zoznámil s bádateľom Cypriánom» на словацком языке.

Ako sa kráľ Tuky Prvý zoznámil s bádateľom Cypriánom

Polárny bádateľ by určite spadol z nôh, keby práve v tej chvíli nesedel uprostred svojho stanu pri malom variči, na ktorom si zohrieval čaj. Napokon kto by si od prekvapenia nesadol, keby mu zrazu do stanu vošiel tučniak? Aj keď je pravda, že slušne pozdravil, ale tučniaky často na návštevu nechodia. A toto navyše nebol len tak nejaký obyčajný tučniak, ale priamo jeho veličenstvo kráľ tučniakov Tuky Prvý.

Keď sa dozvedel, že do jeho kráľovstva po dlhom čase opäť zavítal nejaký bádateľ, vybral sa ihneď na návštevu. Jednak preto, že je veľmi, zvedavý, ba dalo by sa povedať, že to je najzvedavejší tučniak na svete, ale hlavne preto, že kedysi dávno mu jeden z bádateľov ponúkol kúsok čokolády, a on na tú pochúťku do dnes nemôže zabudnúť.

„Dobrý deň!“ pozdravil teda slušne keď vošiel do stanu, a hneď pokračoval: „Som tunajší kráľ všetkých tučniakov Tuky Prvý, a prišiel som sa vás opýtať, či vám nič nechýba.“

Polárny bádateľ Cyprián sa zmohol len na nemé pokrútenie hlavou, a ticho zašepkal: „Nie, nič.“

„To je ohromné!“ zatlieskal nadšene Tuky Prvý. „Takže máte aj čokoládu?“

Cyprián len mlčky prikývol, chvíľu hľadal vo svojom batohu, a napokon opatrne podal tučniakovi veľkú čokoládu.

„Nebojte sa,“ usmial sa maškrtne Tuky Prvý, „kráľovský sa vám odmením; veď som kráľ. Dostanete odo mňa toľko rýb, koľko si budete priať.“

„Lenže ja ryby nemám rád,“ povedal opatrne Cyprián.

„Hmm!“ zamyslel sa Tuky Prvý. „A čo teda máte radi?“

„Čokoládu,“ zašepkal ešte opatrnejšie bádateľ. Keď však zbadal pohľad tučniaka Tukyho Prvého, rýchlo dodal: „Ale to nevadí, keď sa vrátim domov, kúpim si novú.“

„Čože???“ zvolal prekvapený kráľ Tuky Prvý. „Tam u vás sa dá čokoláda len tak kúpiť? A je to ďaleko? A kedy sa vraciate domov?

A môžem ísť s vami? A môže ísť s nami aj moja manželka kráľovná Tukyna Prvá? A môže ísť s nami aj naša dcéra princezná Tukynka? A môžeme ísť už zajtra? A mohli by sme...“

„Veličenstvo,“ prerušil Cyprián konečne tučňačieho kráľa. „Tam u nás nie je ani v najtuhšej zime taká zima ako tu, tam by ste sotva dlho vydržali. A teraz je u nás dokonca leto.“

Zdalo sa však, že tučniaka Tukyho Prvého sotva niečo odradí.

„Tak dobre, zoberieme so sebou aj jeden ľadovec. Alebo radšej tri. Alebo ich môžeme zobrať hoci aj...“

„Veličenstvo, tam u nás by sa všetky ľadovce roztopili skôr než by ste povedali popol.“

„Prečo by som mal hovoriť popol? Keď nepoviem popol tak ľadovce vydržia?“

„To sa len tak vraví,“ krútil zúfalo hlavou Cyprián.

Tučniačí kráľ zosmutnel.

„Ako tam môžete vôbec žiť?“ Zrazu sa zamyslene pozrel na bádateľa Cypriána a pomaly sa opýtal:

„A ako to, že sa vám v tom teple neroztopí všetka čokoláda? Há?!“

„Lebo keď je priveľmi teplo, tak ju dáme do chladničky a hotovo,“ odvetil bádateľ.

„Do čoho?“ zarazil sa Tuky Prvý.

„Do chladničky. To je taká zvláštna skriňa, v ktorej je stále zima,“ vysvetlil Cyprián.

„Fajn; tak budeme tam u vás bývať v chladničke, a ja sa idem pobaliť,“ oznámil Tuky Prvý a pobral sa na odchod.

„To predsa…“ chcel ešte niečo povedať zúfalý Cyprián, ale už nemal komu.

Celú noc sa trápil, hútal a vymýšľal čo urobiť, ale keďže ráno býva múdrejšie večera, prišiel na svoj ohromný nápad až na svitaní. Spomenul si na svojho priateľa zmrzlinára Valentína.

„Ahoj Valentín!“ telefonoval okamžite Cyprián. „Prosím ťa máš ešte niekde ten svoj bicykel so skriňou na zmrzlinu?“

„To nie je bicykel so skriňou na zmrzlinu, ale zmrzlinársky vozík!“ ohradil sa Valentín takmer urazene. „A hoci zmrzlinu už dávno nepredávam, môj milovaný zmrzlináčik mám schovaný v pivnici a pravidelne ho utieram od prachu, aby si vedel!“

„To je ohromné!“ povedal bádateľ. „Tak dofúkaj gumy, nalož doň ľad, a príď pre mňa zajtra na letisko.“

„A čože sa deje, to už si si tak zvykol na zimu, že ti obyčajné auto nestačí?“ smial sa Valentín.

„Nuž…“ hľadal výhovorku Cyprián. „To bude také malé prekvapenie,“ povedal napokon opatrne.

A prekvapenie to veru naozaj bolo, a vôbec nie malé.

Keď na druhý deň zmrzlinár Valentín videl kto s bádateľom Cypriánom vystupuje z lietadla, stratil reč prvý krát.

Ešte ju ani poriadne nenašiel a onemel druhý krát, keď ho Cyprián predstavil kráľovi Tukymu Prvému: „Veličenstvo; toto je váš osobný šofér s vašim špeciálnym vozidlom.“

Valentín chcel síce povedať, že on nie je nikoho osobný šofér a zmrzlinový vozík je len jeho, ale nemohol hovoriť, tak urobil len „ééé, ááá“, lebo to sa mu ešte podarilo vysloviť.

„Ja som kráľ tučniakov Tuky Prvý,“ podišiel tučniak k zmrzlinárovi podávajúc mu svoju plutvu na pozdrav. „A toto je kráľovná Tukyna Prvá a princezná Tukynka,“ ukázal na svoju rodinu.

„Som rada, že vás spoznávam,“ povedala s úsmevom kráľovná Tukyna Prvá. „Pán Cyprián nám po ceste o vás veľa hovoril.“

Valentín sa už radšej nesnažil povedať nič, a len ukázal rukou na svoj zmrzlináčik.

Malú Tukynku nebolo treba pozývať dvakrát. Jej sa vozík zapáčil hneď ako ho zbadala. Z troch otvorov, v ktorých bola kedysi zmrzlina, si vybrala ten najprednejší, aby za jazdy všetko dobre videla, a v okamihu jej z vozíka trčala len hlava.

Ostatné kráľovské veličenstvá si sadli do zvyšných otvorov, a keďže vozík bol vnútri plný ľadu, tvárili sa nadmieru spokojne.

Zato zmrzlinár Valentín sa tváril úplne inak a zlostne zazeral na bádateľa Cypriána, ktorý sa pohodlne usadil na nosiči nad zadným kolesom.

„Valentín, môžeme ísť!“ upozornil zmrzlinára, ale keď videl ako sa jeho priateľ mračí, s úsmevom dodal: „Neboj sa, v šliapaní do pedálov sa budeme striedať.“

Zmrzlinár Valentín si len neochotne sadol za riadidlá, a mračil by sa hádam do dnes, keby sa nestalo niečo s čím nikto nerátal.

Pred letištnou halou na tučniačiu kráľovskú rodinu čakal húf novinárov, ktorí sa akosi dozvedeli, koho bádateľ Cyprián vezie na návštevu.

A tak len čo zbadali zmrzlinársky vozík, začali fotiť, blýskať bleskami, filmovať, mávať mikrofónmi a vykrikovať jeden cez druhého:

„Ako sa vám u nás páči? Ako dlho sa u nás zdržíte? Čo všetko sa chystáte navštíviť? Koľko rokov má princezná? Sú u vás v Antarktíde zlí draci? A hlúpy Janovia?“

Kráľ Tuky Prvý ničomu nerozumel, a tak len s úsmevom pritakával; kráľovná Tukyna galantne mávala krídlom, a princezná Tukynka nadšene mávala krídlami obomi.

Bádateľ Cyprián sa snažil odpovedať aspoň na niektoré otázky, a zmrzlinár Valentín sa hrdo vzpriamil, a rovnako hrdo pomaly šliapal do pedálov, a len občas blahosklonne kývol hlavou niektorému z fotografov, ktorý kráčali popri vozíku a fotili aj jeho.

Všetka urazenosť i zlosť ho razom prešli. Napokon ešte nikdy nebol odfotený v novinách, a teraz bude možno jeho fotografia aj na prvej strane.

Продолжение этой истории можно читать в разделе «Сказки на словацком языке». Если вас интересуют также сказки на других иностранных языках, их можно читать в каталоге «Сказки онлайн».